Roztrasenými rukami naprázdno ťukám do klávesnice a snažím sa ovládať triašku. Neúspešne. Klesala som, dnes som sa z toho vyhrabala a BUM! Človek, ktorého milujem (a ktorý mimochodom miluje aj mňa ^^) ...je na dne. A ja mu nemôžem pomôcť, lebo.. lebo mi nič nechce povedať. Neviem, či mi neverí, alebo mi nechce ublížiť, ale... Takto mi ubližuje ešte viac. Chce sa mi revať, do očí sa mi tisnú slzy. Možno som paranoidná, ale deje sa niečo hrozne zlé. Nie, moja intuícia ma málokedy sklame. Tak prečo mi nič nechce povedať? Chcem mu byť oporou, cez každú prekážku a on mi marí plány. Vie o tom, že som ochotná spraviť čokoľvek len preto, aby bol šťastný? A keď vravím, že čokoľvek, tak čokoľvek. Do poslednej bodky. Odhlásil sa, bez jediného slova, narýchlo odišiel, žiadne "ľúbim ťa" ako zvyčajne. Proste nič. A ja takéto situácie dôverne poznám. Toto neveští nič dobré. Som si takmer istá, že sa deje niečo, čo ho opäť zjazví. Tak ako tomu zabrániť??
Nemôžem radšej 100x viac trpieť ja, ako by mal on??? No tak, Bože, prosím, nech je to radšej na mne. Chcem aby bol šťastný. Ja, ja prekonám všeličo. Takže...čakám.
Nemôžem sa dočkať dňa, keď mu vletím do náručia. Ach jaj.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára