Predchádzajúcu poviedku som musela zmazať, detaily vysvetlím neskôr zlatíčka ;-) Ale je to zo skvelého dôvodu, takže vydržte. :-) Toto som ale dnes našla v PC, a nie je to zlé, tak to dávam sem ;-) Inšpirácia bola zo Slashovho a Mylesovho Starlight.
Sedela na múriku, patriacemu domu, ktorý tu kedysi bol. Pred tým, než ho jeho obyvatelia navždy opustili a nechali napospas osudu a prírodným živlom. Ten dom chátral. A ona sa cítila presne tak isto. Ako chátrajúci, prázdny príbytok. Kedysi poskytujúci nejaké to zázemie, teplo domova. No potom nechaný len tak. Prázdny.
Nádychy a výdychy jej spôsobovali čoraz väčšiu bolesť, ktorá bola ešte horšia spolu so stekajúcimi slzami. Stratila všetku nádej, všetko, čo do nej ostatní vkladali. Dôvera, radosť boli preč, akoby ich nejaký silný vietor sfúkol a navždy pochoval v jej troskách. Miesta, ktoré kedysi prekypovali citmi boli duté. Ako prázdna schránka, bez duše. Bez života. Jej myseľ bola navždy preč, niekde mimo nej. Zabudla na to, aké je byť milovaný. Nechápala, ako môže byť taká zlá. Prečo sa nedarí len jej.
Pohladila si jazvu križujúcu zápästie, ktorá tam zostala po tom hroznom dni, keď stratilo všetko. Fyzická bolesť už dávno vymizla, no predsa nejakú pociťovala vždy, keď sa dotýkala toho miesta. Ucítila ako jej srdce praská a rozpadáva sa na milióny a milióny kúskov. Kúsky, z ktorých každý jeden bol zapálený v bolestivej pahrebe spomienok. Vykríkla. Agónia jej dlho nedovolila zalapať po dychu.
Zahryzla si do pery, spustil sa tenký pramienok krvi. Ucítila jej chuť a nadvihol sa jej žalúdok.
Všetko jej pripadalo nekonečne nepriateľské.
A potom si spomenula na to, čo jej vždy hovorieval.
„Neplač, hviezdny svit, urobíme to tak, aké to bolo včera.“ Šepla a usmiala sa pomedzi slzy.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára