Sedela som v autobuse, hlava opretá o sklo, v ušiach slúchatká, ako zvyčajne. Pohľadom som prečesávala krajinu za oknom, z rýchlosti, akou sa stromy mihali sa mi krútila hlava a musela som žmurkať, aby mi neprišlo zle. Zaklonila som hlavu, chrbticu skrútila do neprirodzenej polohy a na okamih zavrela oči, pretože som už nevládala pohybovať viečkami. Záblesk spomienok mi rozochvel najprv vnútro a potom aj celé telo. Na jej zkrivenú tvár po tom telefonáte. Na ich tváre, znetvorené plačom, červené oči, zúfalstvo... Na moment, ktorý prevrátil môj život naruby, spôsobil spúšť, zobral z očí lesk a spravil zo mňa trosku. Chcem zabudnúť, prosím. Utiecť od minulosti, od ľudí, čo mi ju pripomínajú, zobrať moju sestru, jej chlapa, môjho chlapa a byť niekde úplne inde. Zabudnúť. Chcem aby sme boli šťastné...tak chcem tak veľa??
Prestávam všetko zvládať. Fakt už nemôžem ďalej.
Začínam vidieť v Ozzyho Suicide Solution cestu. To je zlé. Veľmi zlé.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára