Nebolo to tak dávno, čo som kráčala po frekventovanej hlavnej ceste z jednej dediny do druhej. Čierne vlasy divoko rozviate vo vetre, hlava sklonená. V ušiach slúchatká, pustená ich pieseň, presnejšie slová: "...a z očí padá iba prázdny dážď. Prázdny dážď a všetko čo v ňom máš, sa v našich snoch dávno rozpadá..." Nemohla som uveriť, že tie úžasné basové linky hrá práve on. Nevládala som. Srdce mi zamrelo pri každom výraznejšom tóne jeho basy, nemohla som sa ubrániť. Statočne som ignorovala všetky zvedavé, či znechutené pohľady plynúce z okoloidúcich áut. Muselo to vyzerať vážne zaujímavo- ja, totálne na dne, po lícach tmavé stopy od sĺz zmiešaných s maskarou. Ktovie, čo si o mne mysleli... Ale vtedy mi bolo všetko srdečne jedno. Dokázala som sa sústrediť len na tie tóny, ktoré tak usilovne produkoval. Na bolesť, ktorá sa tak pevne držala v mojom rozorvanom vnútri. Nemohla a nemohla som sa jej zbaviť. Keď nad tým tak rozmýšľam, bolo to pekne nezodpovedné. Niekoľkokrát ma skoro zrazilo auto a ktokoľvek ma mohol uniesť, hodiť do auta a robiť si čo len chcel. Lenže kto by chcel trosku? S prázdnym pohľadom? Nikto... Nikto. Ani on, nikto... Dúfala som v niečo, v čo som ani ja sama neverila...Ale mohlo toľko citov vymiznúť tak rýchlo? Keď boli také silné? Bojím sa toho, že sa to vráti...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára