Keď mi už chcete ublížiť, tak to nerobte takto. Nie tak, aby som sa musela tváriť, ako strašne je to vtipné a ako je mi super, keď sa s vami smejem na môj účet. Radšej mi rovno ublížite, dostaňte ma tam, kde som bola pred rokom aj niečo. Znovu ma psychicky utýrajte, ale nech to nie je takto. Nech sa nemusím tváriť, že je to fajn, že mi to nevadí, že ma to nezranilo a neurazilo. Prestávam to zvládať...
Stále musím rozmýšľať nad tým, čo mi včera povedal jeden kamarát.. Znelo to nejako takto: "V dnešnej dobe má každý nejaký problém, úplne každý. A každý by sa mohol ľutovať. Ale ja nemám rád takých ľudí. Mňa život tiež dodžubal a nechcem aby sa vrátila tá etapa života, ktorú som prežil a nechcem o tom hovoriť s nikým, pretože mi zima prechádza po chrbte keď si na to spomínam. Ale nikdy som sa nenechal zlomiť. Pretože to by úplne dorazilo ľudí, ktorí v tom boli so mnou a na ktorých mi záleží. Vieš, dnes by sa mohol ľutovať každý... ale ja sa neľutujem a ani si to nechcem pripomínať. Dalo mi to dosť do života a dosť som sa z toho naučil a beriem to už tak, že stalo sa a je to za mnou, život ide ďalej. A netreba byť kvôli tomu ako troska, pretože taký som bol a vtedy sa ma dosť ľudí pýtalo, že či mi už úplne šibe. Lebo ja som bol úplná ľudská troska...ale už taký nechcem byť a som hrdý na to, že som sa nenechal úplne zlomiť."
Chalanisko má môj obrovský obdiv. Práve ma zachránil, od všetkého. A moja sestra mi pomáha na všetko nemyslieť. Jáájha, čo by som bez vás robila... Ďakujem, za všetko.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára